Blog

V OZ Pes v núdzi máme Bellu, päťročnú kríženku čuvača. Je u nás od Vianoc minulého roka. Vtedy sa jej zbavila jedna zo známych firiem spracúvajúcich odpad. Už ju nepotrebovali. Firmu strážila od šteniatka, hoci je vidieť, že veľmi strážne sklony nemá. Je skôr hravé, veselé psíča, ktoré potrebuje kontakt s človekom. Naučená je dokonca aj na deti. Možno už tušíte, o kom bude tento blog. O osude tisícok takých psov, akým bola aj Bella – o osude strážnych psov. 

Prečo je dôležité o tejto téme hovoriť? Útulky na Slovensku praskajú vo švíkoch, sú plné nezaopatrených a nechcených psov. K tomu všetkému im telefonujú firmy, ktoré buď krachujú alebo už jednoducho nepotrebujú svojho psa. Doslúžil. Pýtajú sa, či im ho môžu do útulku priviesť, inak ho dajú utratiť. Neraz sa to stalo aj nám, a to sú ešte tie lepšie prípady. O tých, čo so psami naložia podľa vlastného uváženia, radšej v tejto chvíli pomlčme.

V septembri to bude rok, čo platí zákon, podľa ktorého pes nie je vec, ale cítiaca bytosť. Každý jeden z nás má právo, dokonca povinnosť, nahlásiť polícii a úradom akékoľvek týranie, nevyhovujúce podmienky a zanedbanie starostlivosti o psy a o iné zvieratá. Navyše, ak práva týchto zvierat vedome nedodržujú fyzické osoby, ale ani samotné firmy, môžu byť adekvátne potrestaní.

Ako vyzerá život strážneho psa?

Zlých učebnicových príkladov nesprávnej starostlivosti o strážne psy je niekoľko, prejdeme si aspoň tie základné. Ešte predtým si však povedzme, ktoré plemená trpia bremenom stráženia najviac. Väčšinou ide o nemeckých vlčiakov a ich krížencov či iných veľkých psov, ktoré potrebujú pre svoj život dostatočný pohyb. Ten, bohužiaľ, nemajú. Dni prežívajú zavreté v kotercoch, väčšinou tak, aby ich nikto nevidel. V tom lepšom prípade majú aspoň voliéru.

Z kotercov a voliér ich vypustia až večer alebo v noci, keď už vo firme, možno okrem strážnej služby na dvoch nohách, nikto iný nie je. Prichádzajú tak o sociálny kontakt. Práca strážneho psa žijúceho v nevyhovujúcich podmienkach sa odrazí aj na fyzickom stave psa. Myslieť treba aj na ročné obdobia. V zimných mesiacoch môže psom, ktoré strávia väčšinu dňa zavreté koterci, zlyhať pre nedostatok pohybu a podchladenie organizmus. To platí aj v lete, najmä ak sú koterec a voliéra postavené na priamom slnku. Ak vôbec majú nejakú búdu a tá je plechová, v zime ich nezahreje a v lete ich popáli. A čo psychika? Niektoré psy sú z takéhoto života smutné, iné agresívne, či uštekané a hyperaktívne. A kto za to môže? Psík rozhodne nie.

Strava týchto psov býva nekvalitná a nepravidelná. Bežne sa stáva, že psov kŕmi celá firma a nosí im nedojedky z nedeľných obedov. To je veľká chyba. Tieto psy potrebujú, najmä pre svoj obmedzený pohyb, stravu, ktorá je výživná a plnohodnotná. Veterinárnu starostlivosť nemôžeme opomenúť. Tieto psy veterinára vidia len zriedka, sú aj také, ktoré očkované neboli ani jeden jediný raz.

A čo víkendy a sviatky? Príde niekto za psom do práce, ktorý de facto stále pracuje? Sotva kto. Tí, čo to skutočne robia, sú svetlými výnimkami v hlbokej tme. Mohli by sme si dovoliť správať sa takto k ľudským zamestnancom? Tak prečo sa tak správame k zvieratám?  

Problémom sme my ľudia

Liekom na utrpenie strážnych psov sme len my ľudia. Keby si štátne orgány robili svoju prácu poriadne a v takýchto prípadoch by pri kontrole firiem konali, možno by sa viac báli aj ich nezodpovední majitelia, ktorí majú na svojich pozemkoch strážnych psov. Dôležitá je aj občianska povinnosť a morálka, ktorá je k zvieratám a ich právam ešte stále pomerne slabá a pritom stačí tak málo – mať otvorené oči a nebyť ľahostajným človekom.

Nesnažíme sa tým povedať, že mať vo firme psíka, ktorý ju postráži, je zlé – zlé je to, ako s nimi nezodpovedne a neuvážlivo zaobchádzame. Ukážkou toho, ako sa to robiť nemá, je príbeh vlčiačky Fridy z východného Slovenska. Oslepla len preto, že si jej zhoršujúci sa zdravotný stav nikto nevšimol. Prečo? Pretože nikdy nebola u veterinára a žila v nevyhovujúcich podmienkach. Jej život vyzeral podobne, ako sme spomínali pred chvíľou – učebnicový príklad, takmer do bodky.

Hoci noci trávila s SBS-kármi, tí si uvedomili, že sa s ňou niečo deje, až keď začala narážať do vecí. Navyše sa báli povedať to nadriadeným. Firma sa nakoniec vyhovárala na to, že pes patrí strážnej spoločnosti, tá zase tvrdila opak. Komu teda nakoniec Frida patrila a kto bol zodpovedný za to, aby sa o ňu staral tak, aby mala plnohodnotný život? Začarovaný kruh.

Oči otvorené dokorán

Nikdy nevieme, čo sa za bránami firiem či domácnosti deje, preto nebuďme ľahostajní a všímajme si detaily. Malo by nám záležať na tom, ako náš obchodný partner, sused či obľúbená nábytkárska spoločnosť zaobchádzajú so svojimi strážnymi psami.

Kúpiť sme si ho mohli možno aj preto, že práve pes postrážil pozemok, kde sa náš vysnívaný nábytok uskladňuje. Myslime viac do hĺbky a aj na zvieratá. To, ako sa správame k nim, je odrazom našej spoločnosti. Každý prípad, ktorý sa nám nezdá, môžeme nahlásiť príslušným orgánom. To je to najmenej, čo môžeme urobiť.

O zlej situácii strážnych psov na Slovensku sme sa rozprávali aj s moderátorkou TV JOJ Alexandrou Orviskou. Krátke video si môžete pozrieť tu na našom webe v sekcii Edukačné videá alebo na našom Youtube kanáli. Pomôžete nám aj tým, ak budete tento text či video zdieľať so svojimi známymi. Ďakujeme.