Luckyho smutný príbeh, ktorý čaká na šťastný koniec..
Chcem vám predstaviť havka menom Lucky. Jeho príbeh začal v karanténnej stanici vo Zvolene.
Pred dvere niekto pohodil škatuľu s malinkými guličkami, jedno chlpaté, dalšie strakaté, ušaté, strapaté, tichučké, uštekané, ale žiadne nemalo teplo domova a tak skončili v karanténe na studenom betóne. Prežili 3 šteniatka, 2 sa adoptovali, no trvalo to dosť dlho. Posledné šteniatko nemalo také štastie a v karanténe začalo rásť. Bolo strašne chudé a slabé, chcelo len niekoho kto ho pohladká a povie mu, že to dobre dopadne. Vždy ked išiel niekto okolo mreží skákalo, štekalo, ujúkalo, ako by to ani zviera nebolo, len aby si ho všimol človek čo tam bol. Nič, stále nič. Nikto, stále nikto. Dni sa strácali, jeden za druhým a zo šteniatka vyrástol puberťák. No ako pes rástol, začal v karanténe prekážať, bol tam dlho a aj keď sa náramne tešil zo života (3 betónové steny a mreža) a skúšal čo sa dá, aby si ho niekto vzal, nemal štastie. Padlo konečné rozhodnutie, pes prekáža, zaberá miesto, je tu dlho, UTRATÍ SA.
Havka sme dlhší čas sledovali a keď sme videli, že sa neumiestňuje rozhodli sme sa, že ho vykúpime a pokúsime sa nájsť mu domov my.
Havko dostal druhú šancu a prišiel k nám do útulku. Všetkého sa bál, nič nepoznal, nevedel čo je to tráva, vodítko, obojok a ani poriadne jedlo. Bál sa pohladkania(vždy sa pocikal), bál sa hlučnejších zvukov a vlastne všetkého okolo seba.
Havko už nie je havko, dostal meno Lucky a stal sa členom našej zvieracej svorky, aj keď útulkáčskej, no milovanej. Lucky robil pokroky naučil sa na vodítko aj obojok, naučil sa, že ruka nie je úder, ale láskavé pohladenie, že plná miska sa nemusí hneď zjesť, lebo iná už nebude a naučil sa, že si ho ludia všímajú a prišiel na to, že hrať sa je úžasné.
Jedno mu však stále vadí, nech je to akýkoľvek útulok, zase sú tu tie mreže. Ráno sa prebudí, MREŽE, naje sa a stále MREŽE, pohrá sa, no stále sú tu MREŽE, zdriemne si a keď sa prebudí, vidí MREŽE.
Lucky spozornie, niekto prichádza, mreže sa zrazu otvárajú, je to neskutočná radosť, bože keby to tak ostalo, ale nie, neostalo, mreže sa zatvoria a on je zase sám. Mreže sú celučký jeho život a aj keď sa snažíme, aby sa mreže strácali čo najviac, stále tu budú.
Lucky svoj život nechce stráviť u nás, kde je jeden z mnohých, ale v milujúcej rodine, kde bude členom rodiny, bez mreží. Pomôžte mu nájsť domov, domov bez mreží.
